A. P. ČECHOV: VŠEDNÁ UDALOSŤ

            Nikolaj Iľjič Beľajev bol asi tridsaťročný muž, tlstý, ružový, mal rád konské dostihy a chodieval k pani Oľge Ivanovne Irininovej, s ktorou – podľa jeho vlastných slov – prežíval nudný a dlhý román. Prvé stránky tohto románu, zaujímavé a oslnivé, boli už dávno prečítané, terajšie boli príliš zdĺhavé, bez akejkoľvek novosti či zaujímavosti.

            Oľga Ivanovna mala dve deti – Aľošu a Soňu, tie však Nikolaja Iľjiča nezaujímali. Bol k nim ľahostajný a aj keď boli spolu, vždy ich prehliadal. Akoby ani neexistovali. Teraz ale, keď čakal na Oľgu Ivanovnu, kedy príde domov, sa nudil a zachcelo sa mu skrátiť čakanie s osemročným Aľošom.

            „Nože poď sem, ty kraťúch!“ povedal. „Hybaj, nech ťa vidím zblízka! Tak čo, chlapče, ako nažívaš?“ a chlapec sa rozšvitoril zo svojho úprimného detského srdiečka. Keď však spomenul svojho otecka, Nikolaj Iľjič zrazu spozornel: „Otecko? Ty sa stretávaš s oteckom?“

            „Ja? Nie... Nie!“ Aľoša celý očervenel a vo veľkom zmätku, prichytený pri klamstve, začal sa škrabať. „Stretávaš sa s oteckom?“ zopakoval svoju otázku Nikolaj Iľjič. „N... Nie!“

            „Povedz úprimne, statočne... Veď ti vidím na tvári, že nehovoríš pravdu. Keď si sa už raz preriekol, načo sa vykrúcať? No, po kamarátsky!“

            „A nepoviete to mame?“ opýtal sa. „Ba ešte čo!“ „Čestné slovo?“ „Čestné slovo! Čo si to o mne myslíš?“ Aľoša sa poobzeral a zašepkal: „Vôbec nikomu to nevravte, to je veľká tajnosť. Ak by sa to mama dozvedela, dostal by som aj ja, aj Soňa, aj Pelageja... Tak počúvajte: stretávame sa s oteckom. Ja aj Soňa.  Každý utorok a piatok. Keď Pelageja ide s nami na prechádzku, zájdeme do cukrárne a tam nás už čaká otecko.“

            „A čo tam robievate?“

            „Nič, najprv sa privítame, potom si všetci sadneme za stolík a otecko nás častuje kávou a pirôžkami. Soňa jedáva pirôžky s mäsom, ja ale s mäsom nemôžem vystáť. Ja mám rád s kapustou.“

            „A o čom sa zhovárate?“

            „S oteckom? O všetkom. Bozkáva nás, objíma, rozpráva všelijaké žarty. Viete, on vraví, že keď ešte trochu vyrastieme, vezme si nás k sebe. Soňa nechce, ale ja áno. Bez mamy bude, pravda, smutno, ale budem jej písať listy a v nedeľu budem môcť ísť k nej na návštevu. Neviem, prečo nám mama zakazuje stretávať sa s ním. Veď on mamu veľmi ľúbi. Vždy sa nás pýta, či je zdravá a čo robí. Vždy nás prosí, aby sme ju poslúchali a ctili si ju. Počúvajte, však sme my nešťastní?“

            „Hm... nešťastní? A prečo?“

            „To hovorí otecko. Vraj, vy ste nešťastné deti, ja som tiež nešťastný a aj mama je nešťastná. Vraj, modlite sa za ňu aj za seba!“

            „Tak takto vy po cukrárňach chodíte! A mama nevie!“ „Nie, nevie, odkiaľ by vedela! Veď Pelageja to nepovie ani za svet! A predvčerom nás otecko počastoval hruškami! Boli sladké ani zaváranina! Zjedol som dve!“

            „Hm... No, oné... Počuj, a... o mne otecko nič nehovorí?“

            „O vás? No... ako vám to mám povedať?“ pokrčil Aľoša plecami. „Nič také zvláštne nehovorí...“ „Čo napríklad?“ „A neurazíte sa?“ „Ba ešte čo! Hádam na mňa nadáva?“

            „Nie, to nie... Ale viete, hnevá sa na vás! Vraví, že to pre vás je mama nešťastná a že vy ste ju zničili. Nerozumiem mu. Ja mu hovorím, že vy ste dobrý, nikdy na mamu nekričíte, on ale pri tom krúti hlavou.“

            „Tak teda vraví, že ja som ju zničil?“ „Áno, Nikolaj Iľjič, ale neurazte sa!“ Nikolaj Iľjič sa zdvihol, chvíľu postál a začal chodiť po salóne. „Divné, smiešne!“ zamrmlal, posmešne sa usmievajúc. „Tak sám som všetkému na vine, ja som ju zničil! Cha!“ „Vraveli ste, Nikolaj Iľjič, že sa neurazíte!“ „Nie som urazený! Dostal som sa do všetkého ako Pilát do kréda a teraz som tomu ja na vine!“

            Ozval sa zvonček. Aľoša vyskočil, aby otvoril. O chvíľu vstúpila do salónu Oľga Ivanovna s malým dievčatkom. Nikolaj Iľjič ďalej chodil po izbe. „Prirodzene, koho obviňovať, keď možno mňa!“ vybuchol.

            „O čom to hovoríš?“ opýtala sa Oľga Ivanovna. „O čom? Len počúvaj, čo deťom hovorí tvoj mužíček! Ja som podliak a lump, ktorý ničím život tebe i deťom! Všetci ste náramne nešťastní, a ja jediný mám byť šťastný. Náramne, náramne šťastný!“

            „Nerozumiem, Nikolaj, o čom to hovoríš?“ „Len si vypočuj tohto mladého seňora!“ povedal Nikolaj Iľjič a ukázal na Aľošu. Aľoša očervenel, potom zbledol a celá tvár sa mu skrivila od strachu. „Nikolaj Iľjič!“ zašepkal hlasno. „Psst!“

            Oľga Ivanovna pozrela na Aľošu, potom na Nikolaja, potom zasa na Aľošu. „Len sa ho spýtaj! Tvoja Pelageja, tá hus sprostá, ich vodí po cukrárňach, kde vždy narafičí schôdzku s oteckom. O to ale nejde. Ide o to, že otecko je trpiteľ, a ja som lump, ničomník, ktorý som vám všetkým rozvrátil život...“

            „Nikolaj Iľjič!“ zastenal Aľoša. „Veď ste dali čestné slovo!“ „Ech, daj pokoj s čestným slovom!“ hodil rukou Nikolaj Iľjič. „Tu ide o dôležitejšie veci ako je čestné slovo!“

            „Nechápem!“ ozvala sa Oľga Ivanovna. „Počúvaj, Ľoľka, naozaj sa stretávaš s otcom?“ Aľoša akoby ju nepočul so zdesením hľadel na Nikolaja Iľjiča. „To nie je možné!“ povedala matka. „Idem sa spýtať Pelageje.“ A odišla z miestnosti.

            „Počúvajte, dali ste mi čestné slovo!“ ohlásil Aľoša, celý sa trasúc. Nikolaj Iľjič hodil nad ním rukou. Bol zahĺbený do svojej krivdy a už zas nepozoroval chlapcovu prítomnosť. A tak si Aľoša sadol do kúta a zhrozený porozprával Soni, ako ho oklamali. Triasol sa, jachtal, plakal. Bolo to po prvý raz, čo sa v živote tak zoči-voči zrazil s klamstvom. Veď predtým nevedel, že na tomto svete okrem sladkých hrušiek a pirôžkov jestvuje ešte aj všeličo iné, čo v detskej reči nemá pomenovanie.

            „V každý deň a hodinu, v každej chvíli dbaj na seba a dozeraj na seba, aby bola pekná tvoja podoba. Hľa, prešiel si popri malom dieťatku, prešiel si zlostný s mrzkým slovom, s hnevlivou dušou. Ty si to dieťa možno ani nezbadal, ale ono ťa videlo a tvoj obraz, nepekný a hriešny, možno ostal v jeho bezbrannom srdci. Ty si to ani nevedel, ale možno už tým si doň zasial zlé semeno. A ono možno vyklíči, a to len preto, že si sa neustriehol pred dieťaťom.“

                                               Dostojevskij ústami starca Zosimu v Bratoch Karamazovcoch

(ČECHOV, A.P., 1953. Poviedky I. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953.)